Povstanie viedlo k odstráneniu fašistickej podstaty satelitného slovenského štátu, nastoleného na základe Schutzvertragu, tzv. chráneného štátu či „samostatného protektorátu“ na rozkaz A. Hitlera, podľa jeho podoby. Stretlo sa a vybojovalo svoj politický zápas aj s čechoslovakistickou podobou ČSR ako štátu, ktorý nepoznal a neuznával slovenský národ vo svojom základnom zákone, teda v ústave tohto štátu. Bolo to potrebné stretnutie, až konfrontácia, dôležitá pre slovenské národné vedomie, pre vtedajší projekt slovenského demokratického a antifašistického štátu, o ktorý v SNP usilovala Slovenská národná rada (SNR). Dôležité to bolo aj pre konštituovanie suverénnej Slovenskej republiky o polstoročie neskôr v roku 1993, s nádejou, ktorá doteraz trvá, že to bude (dúfajme, že raz sa tak stane) právny a sociálne orientovaný štát. V histórii nič nie je ani biele, ani čierne, a tiež nie čiernobiele, ale treba takúto skutočnosť rozobrať, poznať a zhodnotiť v množine lomu svetla, farieb spektra. Platí to aj pre zhodnotenie vojnového slovenského štátu, v jednote jeho protikladov.

Znalcov dejín tohto útvaru neprekvapí a pre tých druhých to bude užitočné poznať, že vedenie slovenských komunistov v júli 1944 v liste do Moskvy napísalo okrem iného aj o slovenskom štáte tieto slová: „Keby mal tento štát iný obsah a bol vedený iným režimom, nehovoriac ani o zámene spojencov, nedalo by sa nič proti nemu povedať zo slovenského stanoviska.“ Tak hodnotilo ilegálne ústredné vedenie slovenských komunistov v júli 1944 politickú situáciu. A pokračovalo „… dnes nie je na Slovensku diskusia, či sú Slováci národ alebo nie. Jasné je to aj bývalým Čechoslovákom. Slováci sú samostatný národ, majú tie isté práva a nároky ako každý iný národ. Dnes tu je výlučne slovenčina úradným jazykom, formálne atribúty národa sú dnes dané, preto narazí na odpor každý, ktorý by sa chcel vrátiť k starej koncepcii jednotného národa československého.“ Podľa citovanej správy u poctivých ľudí vznikali veľmi vážne hnutia „vymeniť režim, dať štátu sociálnu náplň, ale štát ponechať“. Teda nevyhlasovať ani neobnovovať Československú republiku. Takéto boli výsledky vývinu na Slovensku po 6. októbri 1938, teda po Mníchove, po vyhlásení autonómie a zakomponovaní Pittsburskej dohody do československej ústavy. Nenapísali to „nežní disidenti“ neoliberálni grafomani nejakej farebnej revolúcie, ale ilegálni antifašisti overení väzeniami, koncentračným táborom v Ilave, ktorí pripravili celonárodné vojenské vystúpenie proti tomuto režimu a systému, aj proti jeho chránenej mocnosti, proti nemeckej Ríši a hitlerovskému Wehrmachtu.

Aká je lepšia stránka tohto útvaru. Po väčšine obdobia svojho jestvovania vojnový slovenský štát dokázal viesť samostatne a pomerne dobre svoje záležitosti (hospodárstvo, financie, sociálne záležitosti). Preukázalo sa, že v priebehu dvadsiatich rokov po roku 1918 vyrástlo na Slovensku, v československých školách dosť vzdelaných, kvalifikovaných osobností, ktoré sa zapojili do riadenia a správy verejných záležitostí. V tomto pozitívnom vyznení to prijímala aj slovenská verejnosť s úsudkom, že Slováci sú schopní mať a spravovať svoj štát. (dodajme pod čiarou, akoby ilegálne, že to dokázali na rozdiel od terajšieho slovenského euroatlantického establismentu ešte k tomu štvorkoaličnému). Tmavá až čierna stránka štátu sa prejavila vo vzťahu jeho vazality k nacistickej ríši len v niektorých historických zlomových momentoch (vyhlásenie štátu 1939, porady v Salzburgu 1940, kde im A. Hitler uložil úlohu zaviesť slovenský nacionálny socializmus (nacizmus), rasové zákonodarstvo, ktoré vyvrcholilo v podobe holocaustu slovenských Židov; v roku 1942 bolo treba zaviesť vodcovský systém, osobitne prejavovať „vernosť v zbrani“ pri útoku na Poľsko, potom na Juhosláviu 1941 a vzápätí na Sovietsky zväz s divíziami rýchlou aj zaisťovacou, ktoré prenikli až na Kaukaz, Krym a Azovské more, až pod dnes známy rusko–ukrajinský Melitopol. Pri tomto meste prešlo 2 731 slovenských vojakov organizovane a hromadne 30. októbra 1943 nie do radov ukrajinských banderovcov, iných ukrajinských nacionalistov v službách Wehrmachtu (likvidujúcich židov, Poliakov a ďalších), ale na stranu Červenej armády. Po výcviku sa z nich stala druhá paradesantná brigáda, ktorá bola po výsadku na letisku Tri duby nasadená ako dôležitá ozbrojená sila v SNP. Dokázala to tým, že 8. októbra 1944 zastavila nepriateľský postup na Zvolen.

Debaklom slovenského štátu v medzinárodných vzťahoch bolo jeho medzinárodnoprávne neuznanie. Spôsobené bolo tým, že západní signatári Mníchovskej dohody z r. 1938, ktorí vydali Československo napospas A. Hitlerovi, aby mohol započať svoj Drang nach Osten, o realizáciu ktorého smerom na Moskvu mali záujem aj Veľká Británia a Francúzsko, a svojím appeasementom ho podporili, zmenili v roku 1942 svoje politické a právne stanoviská. Vyhlásili, že Mníchovská dohoda je absolútne neplatná, že je neplatná od samého začiatku a ďalej, že sú neplatné aj všetky geopolitické zmeny v Európe, ku ktorým došlo v priamej príčinnej súvislosti s Mníchovom. Neplatné boli všetky udalosti od prvého dňa po Mníchove, teda od 30. septembra 1938, neplatné boli udalosti, ktoré sa viazali k 6. októbru 1938 – vyhláseniu autonómie Slovenska a absolútne neplatné bolo aj vyhlásenie „slovenského štátu“ dňa 14. marca 1939. Medzinárodnoprávne bolo neplatné samotné jestvovanie vojnového slovenského štátu.

Problém právneho jestvovania, resp. právneho nejestvovania tohto útvaru mal viacero vrstiev a aspektov. Slovenský štát jestvoval vo vzťahu k fašistickej Osi (Berlín, Rím, Tokio), aj vo vzťahu k ich vazalom, štátom, ktoré mali v Bratislave svoje diplomatické zastúpenie (bolo to 27 štátnych útvarov). A takéto uznanie trvalo iba do pádu týchto zločinných režimov a systémov. Vo vzťahu k mocnostiam antifašistickej koalície jestvoval „slovenský štát“ iba ako faktický útvar, produkt nacistickej veľkonemeckej expanzie. Rovnako za neplatný štátny útvar, výsledok veľkonemeckej agresie a expanzie sa považoval aj Chorvátsky štát (Hrvatska država) s režimom ustašovcov.

Pre tieto dve medzinárodnopolitické udalosti, neplatnosť Mníchova od samého začiatku ako aj skutočnosť, že bol produktom veľkonemeckej expanzie, vojnový slovenský štát, podľa svojej ústavy pomenovaný ako Slovenská republika, právne nejestvoval. Znamenalo to, že sa naň nevzťahovali a nechránili ho ustanovenia medzinárodného práva týkajúce sa ochrany a nedotknuteľnosti jeho hraníc, územia a aj jeho vlády. Reálne však jestvoval vo vzťahu k osobám, obyvateľom Slovenska, slovenským antifašistom, ktorých nemilosrdne perzekvoval. Jestvoval voči svojim občanom, ktorých podľa židovského kódexu z roku 1942 degradoval na bezprávne osoby a podľa ústavného zákona o vysťahovaní Židov platil 500 mariek nemeckej Ríši za prijatie každého jedného z nich, za „osobitné zaobchádzanie“ (podľa nacistickej úradnej, eufemistickej terminológie) v likvidačných, resp. vyhladzovacích koncentračných táborov.

Potvrdilo sa príslovie, kto seje vietor (zradí Československo a faktickým nekonaním aj Poľsko), zožne búrku. Francúzsko bolo porazené, jedna časť okupovaná (severná časť s Parížom) a druhá časť s názvom úplne nerepublikánskym France d´État, s hlavným mestom Vichy, sa stala satelitom Nemecka s kresťansko–konzervatívnym režimom. A. Hitler na Francúzsko použil model známy z Československa – časť štátu bola na úrovni protektorátu a časť na úrovni slovenského štátu, čiastočne vylepšenej. Od uzmierovania (appeasement), cez štádium „divnej vojny“ (vojny posediačky), ako údajnej formy pomoci svojmu spojencovi – Poľsku postpilsudskému a Beckovmu, museli garanti hodnôt demokracie „kápnout božskou“ a začať a viesť ozbrojenú vojnu proti nacistickému Nemecku. Dôsledkom bola aj zmena v postavení útvarov v srdci Európy.

Dňa 18. júla 1941 Veľká Británia a ZSSR svojimi diplomatickými nótami povýšili emigračnú reprezentáciu Československa v Londýne na vládu ČSR, na vládu právne jestvujúceho štátu, rovnoprávnu s ďalšími emigračnými vládami, ktorých štáty sa stali obeťou agresie nacistického Nemecka a boli ním okupované (Poľsko, štáty Beneluxu, Dánsko, Juhoslávia, Grécko). Veľmoc zodpovedná za Mníchov, ktorá dala súhlas na odtrhnutie a anektovanie časti územia suverénneho štátu, a objektívne tým zodpovedná aj za zločin – okupáciu Čiech a Moravy a ovládnutie Slovenska nemeckými nacistami, teda Veľká Británia v roku 1941 nepovažovala túto údajne dohodu typu „o nás bez nás“ už za platnú pre svoj podpis, ale ešte stále nie za neplatnú od jej počiatku. Stála totiž na stanovisku, že zmluva bola pôvodne platná a stala sa až dodatočne neplatnou, a to preto, že ju porušila jedna jej zmluvná strana, a to hitlerovské Nemecko obsadením, okupovaním českej časti ČSR. Podľa Albionu sa Mníchovská zmluva stala neplatnou až od 14., resp. 15. marca 1939. Veľká Británia teda aj uprostred druhej svetovej vojny sa podľa svojho vyhlásenia „nezaväzovala k vytýčeniu či uznaniu akýchkoľvek budúcich hraníc v Európe“. Štátne hranice oslobodenej ČSR v budúcnosti mohli byť podľa V. Británie ešte aj v roku 1942 také, ako ich nadiktoval A. Hitler a podpísal britský premiér N. Chamberlain v Mníchove. Asi sa niekedy učili, že „zmluvy treba dodržiavať“ a vedeli to aj ako vzdelaní gentlemani zo špeciálnych súkromných škôl pod termínom „pacta sunt servanta“. Konali tak ako demokrati, skalopevní predstavitelia „právnych štátov“ a západných hodnôt. Držali sa svojho osvedčeného: nič nie je vyššie ako „britský právny názor“. Platila pre nich široko známa pravda, už typu „príslovia“ pre britské a francúzske koloniálne ríše či impériá, ktoré nepoznajú morálku a neplatí pre nich ani minimum morálky, t. j. právo, Platné sú pre nich iba ich záujmy aj na úkor, aj na škodu, aj na účet nezávislosti dokonca jestvovania iných národov a štátov! Tentoraz sa však svet, medzinárodná politika, vyvíjala nie podľa „ich vôle“, ich vôľa prestávala byť zákonom v medzinárodných vzťahoch. Na jej tvorbe participovali už svojím bojom menšie a stredne veľké štáty. V. Británia aj Francúzsko sa museli usilovať o spojenectvo so ZSSR. Už to nebolo štyri až päť veľmocí, ako na mierovej konferencii v Paríži po prvej svetovej vojne, ktoré kreslili hraničné čiary a schvaľovali ich priebeh. Vznikalo spoločenstvo, ktoré dostalo názov „spojené národy“. Aj veľmoci korigovali svoje záujmy – viac v prospech práva a morálky. A to aj vo vzťahu – k Mníchovu, okupácii a anexii Čiech a Moravy, sudetského pohraničia a južného Slovenska. Vzťahovalo sa to aj pomery na juhu Európy – na Grécko a Juhosláviu.

Prezident ČSR Dr. E. Beneš bol v roku 1941 V. Britániou a ZSSR, v roku 1942 Francúzskom a USA medzinárodnoprávne uznaný za hlavu štátu. Za platný sa považoval aj jeho mandát z roku 1935, kedy bol zvolený Národným zhromaždením za prezidenta na 7 rokov (tzv. septenát). Aj po uplynutí tohto obdobia zostal v súlade s ustanoveniami československej ústavy z roku 1920 prezidentom. Písalo sa v nej, že pokiaľ nie je zvolený nový prezident, zostáva doterajší v tejto funkciu. Tak to platilo až do roku 1946, kedy ho Národné zhromaždenie ČSR ratihabovalo (dodatočne schválilo) na tomto poste a zvolilo ho za prezidenta na ďalšie obdobie. V Londýne pôsobili ďalšie dva štátne orgány ČSR, ktoré spolu s inštitúciou prezidenta vytvárali tzv. „dočasné (prozatímní) štátne zriadenie“ Patrila sem „československá vláda“ a štátne zhromaždenie – ako orgán typu parlamentu, tento substituujúci. Ako uplatňovali tieto orgány, osobitne prezident svoje právne postavenie, že sú štátnymi orgánmi medzinárodne uznaného štátu?

Prezident E. Beneš uplatňoval medzinárodnoprávne uznanie jestvovania ČSR v podobe doktríny – „medzinárodnoprávnej a ústavnoprávnej kontinuity československého štátu“. Presadilo sa a ďalej už platilo stanovisko, že všetko, čo sa stalo od Mníchova, je nelegálne a nekonštitučné, stalo sa to proti nám hrozbami a brutálnou mocou. Rovnako je úplne nelegálne a nekonštitučné všetko, čo sa stalo od 14. marca 1939. A všetko toto nesmie byť uznané alebo nesmie dostať nejakú sankciu vo chvíľu nášho prevratu. Tak to písal prezident ČSR z Londýna odbojovej skupine V. Šrobára na Slovensko vo svojej výzve z 12. septembra 1943. Uznanie neplatnosti Mníchovskej dohody sa interpretovalo tak, že československý štát nezanikol, ale naďalej právne jestvoval a ďalej existuje. Teda, že má svoju platnú ústavu, platné zákonodarstvo – ktoré treba dodržiavať a zachovávať a podľa neho sa riadiť – aj v ilegalite, teda v odboji. A táto zásada, toto pravidlo platí, treba ho dodržať aj v prípade realizácie mocenského prevratu či revolúcie. ČSR má svojho prezidenta, svoju vládu a ich dekréty majú právnu silu zákonov a treba ich dodržiavať.

Prvý, zásadný spôsob, ako chceli prezident a vláda v emigrácii uplatniť „ústavnú kontinuitu štátu“, sa prezentoval v podobe tzv. reštauračnej a reštitučnej koncepcie. Hneď v prvý deň štátneho prevratu, revolúcie v ČSR, mali všetky odbojové orgány, osoby v odboji dodržať, že majú svojho prezidenta, majú svoju vládu, zatiaľ v emigrácii. Mali pamätať, že sa majú riadiť podľa platných zákonov a nariadení. Obnovená ČSR mala byť totožná s ČSR presne podľa jej podoby a stavu k 29. septembru 1938 (deň podpísania Mníchovskej dohody). Identická mala byť forma vlády, štátny režim ako aj spoločenské zriadenie, t. j. sústava vlastníckych vzťahov, rozdelenia majetkov, národného dôchodku. Obrazne povedané, prvým dňom po štátnom prevrate, po oslobodení, obnovení zvrchovanosti ČSR, mal byť 30. september 1938 (!) Život štátu, štátnych orgánov sa mal spravovať právnym poriadkom platným presne k tomuto dňu. Mala to byť obnova pôvodného stavu štátu a práva (restitutio in integrum). Mala to byť obnova tohto stavu, ako bol, mal byť, keby nedošlo k Mníchovu. Nemali sa zohľadniť žiadne okolnosti, výsledky vývoja ani českého národa ani slovenského národa, nadobudnuté životné historické skúsenosti, dôsledky, poučenia z celého obdobia zrady slovenskej a českej majetkovej a politickej elity, poučenia zo svetovej vojny, zvolenia si spojencov. Vo vzťahu k Slovensku a Slovákom to znamenalo neuznanie, nerešpektovanie dosiahnutého vývoja Slovákov, ich konštituovania za moderný národ. Pritom imanentnou súčasťou tohto stavu, stupňa vývoja národa, bolo aj právo slovenského národa na sebaurčenie, a to až do oddelenia, vytvorenia si vlastného národného štátu, alebo spojenia sa s iným národným štátom, nie do unitárneho štátu, ale do spoločného štátu, štátneho zväzku, alebo zväzku štátov. Nie teda jednoduchého obnovenia podľa stavu k 30. septembru 1938 unitárneho štátu, nie slovenského národa, ale jednotného československého národa. Z teoretického hľadiska táto koncepcia prezidenta ČSR a jeho vlády v zahraničí bola úplne dogmatickou interpretáciou koncepcie právnej kontinuity tohto štátu. Povedal si, ak štát právne nezanikol, naopak právne jestvuje a jestvuje stále bez prerušenia, tak tento záver musí byť vtelený do života presne v takej podobe a forme, v akej existoval (podľa dátumu v deň D) a nič sa na ňom nemôže meniť. Tvrdilo sa ďalej, že musíme úzkostlivo dbať o to, aby sme niektorý znak tohto štátu nezmenili, lebo by sme ohrozili hodnotu kontinuity štátu, a tým narušili jestvovanie tohto kontinuitného štátu v praxi.

Možno to ešte vysvetliť tak, že presadením, medzinárodným uznaním právneho jestvovania ČSR, sme zabránili, alebo predišli tomu, že by sme museli prijať názor, záver, že ČSR ako štát zanikol – a treba od počiatku robiť všetky úkony a celý postup, aby znovu vznikol, aby sa konštituoval. A to obdobne ako tento štát vznikal a ustanovil sa v roku 1918 (28. október). Pre rozhodnú väčšinu domácich odbojových síl na Slovensku, sa takéto dogmatické právne zdôvodnenie obnovenia ČSR zdalo byť koncepciou a konštrukciou, podľa ktorej „dočasné zahraničné štátne zriadenie“ a prezident, zakrývajú svoj hlavný a podstatný cieľ – zabrániť, aby obnovená republika bola novým štátom, národne, sociálne aj medzinárodne, aby nebola – „síce obnovenou, ale inštitucionálne „starou Československou republikou“.

Racionálnym v tejto koncepcii právnej kontinuity mohlo byť nebezpečenstvo, že iný stav obnovenia ČSR by mohol byť zámienkou pre Nemcov, Maďarov, prípadne Poliakov odmietať obnovu štátnych hraníc k stavu pred Mníchovom a viedenskou arbitrážou. Jestvovalo tu však iné a závažnejšie nebezpečenstvo pre vzťah slovenský národ a československý štát. Mohol by takýto „obnovený starý československý štát“ pôsobiť ako potrebná až nevyhnutná podmienka získania slovenskej verejnej mienky pre myšlienku republiky? Dokonca v júli 1944 v odpovedi prezidentovi republiky Dr. Benešovi skutočný reprezentant Slovákov, a to Slovenská národná rada (SNR) uviedla, že by sa tento štát neobnovoval v šťastnom znamení, keby Slovensko prichádzalo doň s pocitom sklamania. Odpoveď ďalej pokračovala, že pre SNR by bolo neznesiteľné, ak by v budúcnosti v ktorejkoľvek vrstve slovenského národa sa s uznaním spomínalo na časy slovenskej „samostatnosti“ a „štátnosti“. Stalo sa tak. A z tejto skutočnosti vyplývali v ďalšom polstoročí starosti s ideovým a politickým vplyvom slovenského štátu ako kladnej hodnoty v našich dejinách.

Druhý spôsob aplikácie právnej kontinuity možno pomenovať ako dogmaticko–reformistický, ktorý čiastočne korigoval, resp. modifikoval reštauračnú a reštitučnú koncepciu obnovy pôvodného stavu. Zmenou či reformou mala byť skutočnosť, že sa mal, resp. mohol vytvoriť na domácom území vlastný orgán odboja s názvom „Ústredný národný výbor“. Mal to byť orgán len na prechodný čas a pod zvrchovanosťou československej vlády. Vytvorenie zákonodarného či mocenského orgánu na Slovensku Dr. Beneš nepripúšťal. Pripúšťal len vytvorenie orgánov s územnou či regionálnou, resp. celoslovenskou právomocou, teda výlučne s administratívnou právomocou a s úplným podriadením sa československej vláde, (odpoveď Šrobárovej skupine 12. 9. 1943). V tejto odpovedi Dr. Beneš sformuloval aj svoju predstavu o zmenách v československej ústave. K tým sa však mohlo pristúpiť až v obnovenom štáte, t. j. po obnove suverenity štátu na jeho štátnom území. Ústava sa mohla revidovať v otázke jednotného československého národa a odvodene s tým aj štátneho a úradného jazyka. Táto koncepcia právnej kontinuity ČSR sa mohla nazvať aj ako mierne reformistická. Všetko ďalšie malo byť striktne čechoslovakistické. Úzkostlivé zotrvávanie na identickom stave v štáte a práve v deň obnovy ČSR, aby nikto nemohol namietať, že sa porušila zásada kontinuity, nemohla vyvolať súhlas u slovenských odbojových politických predstaviteľov, osobitne u Slovenskej národnej rady, ktorá pripravovala SNP ako budúci zákonodarný orgán vrátane jeho legislatívy.

Tretím spôsob obnovy ČSR na základe aplikácie právnej kontinuity, podľa stanoviska SNR, bola kontinuita chápaná s dvomi dimenziami a atribútmi: prvou ako medzinárodnoprávnou kontinuitou (s totožnosťou štátneho územia vrátane identity predmníchovských štátnych hraníc a totožnosti jej obyvateľov s rovnakým štátnym občianstvom), ktorá mala byť pre všetky odbojové orgány striktne záväzná a neprekročiteľná; druhou dimenziou kontinuity mala byť ústavnoprávna kontinuitou ČSR, nie však dogmaticky nezmeniteľná, ani iba mierne reformovaná, ale právna kontinuita dialektická a vývojová, vyjadrujúca dosiahnutý stav vývinu základných atribútov štátu, aby to nebol už štát jednotného československého národa (pretože takto koncepcia sa ukázala ako fiktívna, vývojove prekonaná, ktorá prispela závažným spôsobom k rozpadu tohto štátu), ale aby to bol podľa dosiahnutého stupňa emancipácie slovenského národa, štát dvoch národov, a to českého a slovenského národa, založený na zásade rovného s rovným vrátane nového štátoprávneho postavenia Slovenska (nie iba obnovy „Slovenskej krajiny“, ako jestvovala v rokoch 1927 – 1938 s administratívnym statusom) so zákonodarnou právomocou jej národno–štátneho orgánu, ktorým sa stala SNR.

Druhá koncepcia právnej kontinuity, nesmelo reformistická, sa ozvala v prvých dňoch, a to 30. augusta až 1. septembra 1944. Zástavníkom tohto projektu sa stala odbojová skupina vedená Dr. V. Šrobárom. Bola v dokumente s názvom „Proklamácia predsedníctva Ústredného národného výboru“, teda orgánu výlučne s administratívnou právomocou pre Slovensko podliehajúcemu československej emigračnej vláde, tak ako to pripúšťal z Londýna Dr. E. Beneš. Proklamácia pre obyvateľov Slovenska zaznela zo Slobodného slovenského vysielača. Dňa 1. septembra 1944 sa mal na schôdzi v Banskej Bystrici podľa tejto koncepcie vytvoriť Ústredný národný výbor. Uvedený postup smeroval k tomu, že sa v Povstaní bude realizovať koncepcia právnej kontinuity Československa, mierne reformistická. Nastala však zásadná zmena – a to v podobne politického a štátoprávneho orgánu, ktorý sa postavil do vedenia SNP, ako aj zmena v jeho koncepcii. Povstanie pripravovala Slovenská národná rada, ktorá sa ustanovila na základe Vianočnej dohody z roku 1943 uzavretej v Bratislave. Väčšina členov SNR, z nich najvýznamnejším bol Dr. G. Husák, pricestovala do Banskej Bystrice a dostavila sa do budovy, kde sa mal ustanoviť Ústredný národný výbor dňa 1. septembra 1944. Výsledkom bolo, že sa ustanovil nie Ústredný národný výbor, ale Slovenská národná rada vtedy v počte 50 členov s paritným zastúpením socialistického a občianskeho bloku (po 25 členov). Veľkým počinom pre ďalší vývoj bolo, že Dr. Vavro Šrobár (muž, ktorý bol pri prijatí zákona o zriadení Československého štátu v Prahe 28. októbra 1918) bol zvolený za spolupredsedu SNR. Stál teda aj teraz pri obnovení ČSR, ktoré sa vyvíjalo v tom čase v smere zriadenia slovenského demokratického a antifašistického štátu, už nie v unitárnom, ale v spoločnom štáte v ČSR. Druhým spolupredsedom SNR sa stal Karol Šmidke za slovenských komunistov. Slovenská národná rada na tomto zasadaní vytvorila aj svoje výkonné orgány povereníctva, ktoré boli organizované na základe reciprocity, povereník a zástupca povereníka boli každý z inej, z dvoch politických skupín (neskôr politických strán) v Povstaní. Národná rada prijala na tomto svojom ustanovujúcom zasadaní Deklaráciu SNR, v ktorej vyhlásila, to čo nechcel dovoliť prezident Dr. E. Beneš, že prevzala zákonodarnú, vládnu a výkonnú moc a že ju bude vykonávať dovtedy, kým si slovenský národ demokratickým spôsobom neurčí svojich legitímnych zástupcov. SNR sa v nej prihlásila k ČSR, avšak nie k jej predvojnovej podobe a systému, najmä nie k postaveniu slovenského národa v ňom. Taký bol prvotný nástup Slovenskej národnej rady v Slovenskom národnom povstaní, a to dňa 1. septembra 1944. Odmietala rezolútne fašistickú slovenskú vládu sídliacu vtedy v Bratislave a zásadné výhrady mala proti londýnskej emigrantskej československej vláde. V politickej a v legislatívnej rovine činnosti SNR sa preukázalo, že keď SNR v Povstaní prevzala všetku štátnu moc na Slovensku ako predstaviteľka slovenského národa a jeho suverenity, vystupovala vlastne ako najvyšší orgán slovenskej národnej štátnosti. V Povstaní SNR nepovstala proti slovenskej národnej štátnosti, ale proti totalitnému, rasistickému a vazalskému režimu slovenského štátu. Povstala za skutočnú slovenskú národnú štátnosť, antifašistickú a demokratickú.

Keď prezident Beneš nepresadil požiadavku, že na Slovensku sa nesmie vytvoriť zákonodarný a mocenský orgán, vyrukoval s novým riešením. Najskôr vyhlasoval, že SNR má, či mala by mať iba postavenie a právomoc dočasného, revolučného (teda nie trvalého a legálneho) administratívneho orgánu, Národného výboru. Ale takéto postavenie SNR neprijala. Druhým pokusom degradovať SNR zo zákonodarného orgánu na administratívny orgán boli ustanovenia dekrétu, ktorý vydal prezident ČSR, o správe oslobodeného územia. Toto riešenie chcel presadiť možno povedať aj v konfrontácii „vis–vis“ a to vyslaním ním menovaného ministra pre správu oslobodeného územia na Slovensko, do Banskej Bystrice. Národná rada neustúpila ani v tomto prípade pred ministrom československej vlády z Londýna. Vyhlásila, že svoje právomoci vykonáva SNR ako orgán nie československej, ale slovenskej antifašistickej štátnosti. A v logickej dôslednosti na toto stanovisko sa SNR uzniesla, že bude vykonávať všetku zákonodarnú, vládnu a výkonnú moc na celom území Slovenska v jeho predmníchovských hraniciach. Ministra pre správu oslobodeného územia označila SNR iba za prostredníka (sprostredkovateľa) medzi československou vládou a SNR. Významná bola aj ďalšia skutočnosť, že SNR sa rozhodla, že bude túto svoju všeobecnú, výlučnú a pôvodnú právomoc, teda štátnu suverenitu, vykonávať neobmedzene, bez ohľadu na to, či bude územie, časť územia Slovenska oslobodená povstaleckými vojenskými silami alebo armádou Sovietskeho zväzu. Zmluva o správe oslobodeného územia uzatvorená 5. mája 1944 medzi ZSSR a ČSR sa mala podľa SNR vykladať a aplikovať tak, že predstaviteľ sovietskej armády odovzdá správu oslobodeného územia Slovenska ministrovi ČSR a ten ju však nebude reálne vykonávať, ale odovzdá ju hneď Slovenskej národnej rade. Slovenská národná rada pri rozhodovaní o správe oslobodeného územia Slovenska tým nepriamo zasiahla aj do výkladu medzinárodnej zmluvy.

Nasledoval ďalší, politický krok s ústavno–právnymi dôsledkami a relevanciou. Návšteva delegácie SNR v Londýne a jej rokovania s emigračnou vládou a prezidentom Dr. Benešom. Delegáciu SNR tvorili J. Ursíny, plk. M. Vesel a L. Novomeský. Prvotnou požiadavkou pri rokovaniach s emigračnými orgánmi ČSR, podmienkou prijatia všetkých ďalších dohôd a uznesení, bolo uznanie slovenského národa ako samobytného, resp. svojbytného. Prerokovať a odsúhlasiť ju bolo treba dvakrát. Najskôr v Londýne, s exilovou vládou a prezidentom. Druhýkrát v Moskve na rokovaniach o vytvorení novej československej vlády o jej vládnom programe začiatkom marca 1945. Exilová vláda ČSR v Londýne prijala požiadavku uznania svojbytnosti slovenského národa v podstate bez námietok. Pre prezidenta ČSR Dr. E. Beneša to bol zásadný problém, vyplývajúci z jeho celoživotného politického pôsobenia. Viedol zahraničnú politiku prvého zahraničného odboja, potom prvých československých vlád, a jeho možno povedať historickým dielom (spolu s Masarykom a Štefánikom) bolo, že dosiahol, aby veľmoci súhlasili so vznikom ČSR na zásade sebaurčenia nie českého a slovenského národa, ale sebaurčenia jednotného československého národa. Ten sa stal subjektom aj medzinárodného práva aj subjektom ústavného práva ČSR. Vďaka tejto koncepcii nebolo treba usilovať a bojovať za uznanie samobytnosti oboch národov osobitne. Český národ by mal totiž realizovať svoje právo na sebaurčenie až do oddelenia tým, že by sa odtrhol od jedného zo štátov habsburskej monarchie, a to rakúskeho cisárstva. Slovenský národ by svoje právo na sebaurčenie musel dosiahnuť odtrhnutím sa od druhého štátu habsburskej monarchie – od Uhorského kráľovstva. Oba národy by svoje sebaurčenie po odtrhnutí realizovali v podobe vytvorenia svojich národných štátov. A až po úspešnom dovŕšení štátneho sebaurčenia by sa museli ich národné štáty – český a slovenský – dohodnúť na uzavretí štátnej zmluvy, ktorou by sa ustanovil ich spoločný štát, teda ČSR. Koncepcia a konštrukcia jednotného československého štátu umožňovala, že nebolo treba realizovať popísané právne kroky. Československý národ si realizoval svoje právo na sebaurčenie tak, že sa oddelil od rakúsko–uhorskej monarchie, ktorá bola dvojštátom, dualistickou, reálnou úniou. Slovensko bolo považované za územnú súčasť československého štátu (ktorý tvorili štyri krajiny (země), Čechy, Morava, Sliezsko a Slovensko. Medzinárodnoprávnym uznaním československého štátu dňa 15. októbra 1918 Francúzskom a potom ďalšími štátmi s výslovnou formuláciou, že je to „štát československého národa“, sa Slovensko stalo integrálnou a právne neoddeliteľnou súčasťou tohto štátu. Nebolo potrebné, aby sa Slovensko oddelilo, odtrhlo od Uhorského kráľovstva nejakým osobitným úkonom. Československé vojenské jednotky (légie z Talianska) začiatkom januára 1919 prišli a bojovali na Slovensku ako na svojom teritóriu, ktoré už bolo štátnym územím ČSR. A na tomto teritóriu presadzovali československé vojská štátnu suverenitu ČSR.

Protiklady, protirečenia koncepcie československého národa napádali a kritizovali v medzivojnovom období niektoré politické strany na Slovensku. V prvom rade týchto tvrdých odporcov čechoslovakizmu bol A. Hlinka a jeho Ľudová strana (HSĽS). Od roku 1924 ani KSČ (Komunistická strana Československa) neuznávala ideológiu čechoslovakizmu. Ako slabinu jednoty ČSR, možnosť jej rozvratu a rozdelenie, využívali čechoslovakizmus tvrdo a vehementne nemeckí nacisti a osobne A. Hitler, ktorý začiatkom septembra 1938 o ňom vyhlásil, že Dr. Beneš bol najväčším klamárom na mierovej konferencii v roku 1919, a to práve tvrdením, že jestvuje československý národ. Týmto argumentom vodca NSDAP a Ríše dokazoval, že vznik a jestvovanie ČSR bolo založené na podvode, a preto má a musí byť zlikvidovaná pre jej nelegitimitu(!).

Svoju životnú politickú dilemu v tejto otázke prezident ČSR vyriešil tak, že predložil tzv. „tolerančné riešenie“. Podľa neho v ČSR sa malo plne rešpektovať právo hovoriť podľa svojho presvedčenia a uznávať, že jestvuje národ československý, ako aj, že jestvujú dva národy, a to národ český a slovenský. Prezident Dr. Beneš si ponechal naďalej svoje presvedčenie, ako povedal „vedecké a sociologické“, že Česi a Slováci tvoria národ československý. Napriek všetkej non perfektnosti tohto riešenia dosiahol sa tým historický prelom, prvý krok pre kreovanie novej republiky už ako štátu dvoch národov a deklaratívne aj rovnoprávnych národov. Druhýkrát bolo treba balvan zatarasujúci ďalšie riešenia odvaliť na rokovaní o prvej povojnovej vláde v marci 1945. Tvorili ho postoje českých politických strán, ktoré odmietali uznať samobytnosť slovenského národa, uznať ho za ústavný subjekt ČSR, odmietali tým aj zásadu rovný s rovným v ich vzťahoch. Dokonca pre nesúhlas s týmito riešeniami odišli z rokovaní o vládnom programe a hrozilo, že tieto skrachujú. Ustúpili až pod tlakom spoločného názoru delegácie SNR, zástupcov KSČ a sociálnej demokracie. Rezultátom rokovaní, obsahom vládneho programu, ktorý dostal názov podľa miesta vyhlásenia ako Košický vládny program, bolo ustanovenie, že ČSR je štátom dvoch národov, ktorých vzťahy sú založené na princípe rovným s rovným. Českí komunisti pomohli slovenskej delegácii zatlačiť a poraziť čechoslovakistické stanovisko českých občianskych, resp. buržoáznych strán – národných socialistov a lidovcov. Dotlačili však vtedajšie povstalecké vedenie SNR do pozície, že sa muselo v rokoch 1945 – 1946 vzdať svojho programu – konštituovania slovenskej antifašistickej demokratickej štátnosti ako jedného zo štátnej novej Č–SR, ako spoločného štátu federácie. To sa v roku 1945 nedosiahlo. Je preto, náležité a primerané vysloviť hodnotenie – že etnický čechoslovakizmu v rámci ČSR bol porazený a ustúpil do histórie, ale do popredia sa dostala iný variant – štátny, etatický čechoslovakizmus. Ten vytrval až do realizácie ústavného zákona o československej federácii v roku 1968, ktorý sa realizoval v podobe federácie ČSR s dvomi národnými štátmi – Českou a Slovenskou socialistickou republikou (s týmto názvom do mája 1990), potom ako ČSFR.